pre-kamkov

Uväznený medzi ľuďmi, a predsa taký sám. Vpadnutý do života, čo podlieha náladám. Odsúdený lásku dávať, no nemôcť vziať si späť, hľadáš útočisko, v ktorom plakať budeš smieť. Hoc` s pocitom viny, v náruč padáš rád tomu, koho dávno nazývaš „môj kamarát“. Tiché slzy cez boľavé líce necháš padať tam na rameno toho, ktorý dávno pozná bolesť sám. Cez stiahnuté hrdlo z hĺbky duše vydáš slová, čo pôsobia ti rany, keď zastihne ťa bolesť znova. A hoc` cez výkriky plaču trhá sa ti z duše tlak, ten druhý počúva ťa pozorne a nechá všetko tak. Až keď rovnováhu získaš svoju opäť po tom, čo vylial si si srdce a telo zaliate máš potom, v očiach uvidíš, čo hľadal si – ten vzácny dar, pochopenie, že cíti s tebou, lebo on to prekonal. Zrazu chápeš všetko, v telo vlieva sa ti sila, odpustenie pýtaš za to, že kruto súdil si ma. Nič však nie si dlžný a náruč uvíta ťa zas, keď kolená ti slabosť podlomí neoblomne čas. Náhle vidíš silu ducha v tom, že slabosť ukáže. Spytuješ si svedomie a čuduješ sa, ako to dokáže. Pozorne počúvaš slová, čo vrývajú sa cez pokožku v myseľ tvoju. Z bolesti ostalo ti už len trošku. A tak s pokojom v srdci domov sa smieš vrátiť, získal si tak veľa, poznanie, to nemôžeš už stratiť. A preto úsmev opäť krášliť smie ti uplakanú tvár, lebo máš tu niekoho blízkeho a to je vzácny dar.